Medzi Jeruzalemom a Rímom: Úvahy o Nostra aetate po 50 rokoch
Konferencia európskych rabínov
Vrchný rabinát Izraela
Rabínska rada Ameriky1
31. januára 2017
PREAMBULA
*
V biblickom príbehu o stvorení sveta Boh utvára jedinú ľudskú bytosť ako predchodcu celého ľudstva. Jednoznačným posolstvom Biblie je, že všetky ľudské bytosti sú členmi jedinej rodiny. Po potope za Noema sa toto posolstvo ešte zosilňuje, keď novú etapu dejín opäť začína jediná rodina. Na počiatku sa Božia prozreteľnosť uplatňuje nad všetkým ľudstvom bez rozdielu.
Keď si Boh vybral Abraháma a následne Izáka a Jakuba, zveril im dvojaké poslanie: založiť národ Izrael, ktorý zdedí svätú, zasľúbenú zem Izrael, usadí sa v nej, založí vzorovú spoločnosť a bude slúžiť ako zdroj svetla pre celé ľudstvo.
Od tej doby, najmä však od zničenia druhého Jeruzalemského chrámu Rimanmi v roku 70 n. l., sme my židia čelili po exile prenasledovaniu za prenasledovaním. „A Večný Izraela predsa neklame“ (1 Sam 15, 29) a jeho večná zmluva s národom Izraela sa opakovane prejavuje: navzdory tým najväčším nešťastiam náš národ prežil.2 Po najtemnejšej chvíli od zničenia nášho svätého chrámu v Jeruzaleme, keď šesť miliónov našich bratov bolo zlomyseľne zavraždených a pahreba z ich kostí tlela v tieni nacistických krematórií, Božia zmluva sa znova jasne ukázala, keď zvyšky Izraela pozbierali silu a odohralo sa zázračné prebudenie židovského povedomia. Komunity sa obnovili v celej diaspore a mnohí židia reagovali na výzvu na návrat do Erec Israel, kde vznikol suverénny židovský štát.
Bolo nesmierne ťažké naplniť dvojakú povinnosť židovského ľudu – byť „svetlom národov“ (Iz 49, 6) a zaistiť si vlastnú budúcnosť napriek nenávisti a násiliu sveta. Napriek nespočetným prekážkam priniesol židovský národ ľudstvu mnoho požehnania, a to nielen v oblastiach vedy, kultúry,filozofie, literatúry, technológií či obchodu, ale aj v oblastiach viery, spirituality, etiky a morálky. Aj tieto požehnania sú prejavom večnej Božej zmluvy so židovským ľudom.
Šoa predstavuje nepochybne historické dno vo vzťahoch medzi židmi a našimi nežidovskými blížnymi v Európe. Z kontinentu, v ktorom sa viac ako tisíc rokov rozvíjalo kresťanstvo, vzišiel trpký výhonok plný zla, ktorý s industriálnou presnosťou zavraždil šesť miliónov našich bratov vrátane jeden a pol milióna detí. Mnohí z tých, ktorí sa podieľali na tomto mimoriadne ohavnom zločine vyhladenia celých rodín a komunít, boli vychovaní v kresťanských rodinách a komunitách.3
Zároveň, a to v priebehu celého tisícročia a dokonca aj vo veľmi temných časoch, povstali aj hrdinovia – synovia a dcéry Katolíckej cirkvi, laici aj predstavení –, ktorí bojovali proti prenasledovaniu židov a pomáhali im v tých najtemnejších dobách.4
Krátko po druhej svetovej vojne sa v západoeurópskych krajinách začala črtať nová éra mierového spolužitia a prijatia. V mnohých kresťanských denomináciách nastala éra budovania mostov a tolerancie. Spoločenstvá viery prehodnotili vlastné historické odmietanie tých druhých a začali sa desaťročia plodného dialógu a spolupráce. Hoci sme ako židia dosiahli politické zrovnoprávnenie už pred jedným alebo dvomi storočiami, stále sme neboli prijímaní ako skutočne rovní a plnohodnotní členovia národov, medzi ktorými sme žili. Po šoa sa konečne stalo zrejmým a prirodzeným židovské zrovnoprávnenie v diaspore, ako aj právo židovského ľudu na život suverénneho národa vo vlastnej krajine.
V nasledujúcich siedmich desaťročiach židovské komunity a duchovní vodcovia postupne prehodnocovali vzťah judaizmu s členmi a predstaviteľmi iných náboženských komunít.
OBRAT
– NOSTRA AETATE
*
Pred päťdesiatimi rokmi, dvadsať rokov po šoa, začala Katolícka cirkev svojou deklaráciou Nostra aetate (4)5 proces sebareflexie, ktorý čoraz viac vylučoval z cirkevného učenia nepriateľstvo voči židom a umožnil nastoliť a rozvinúť dôveru medzi našimi náboženskými spoločenstvami.
V tomto ohľade bol postavou transformácie pápež Ján XXIII., a to nielen v židovsko-katolíckych vzťahoch, ale aj v dejinách samotnej Cirkvi. Počas holokaustu zohrával odvážnu úlohu pri záchrane židov. Práve on uznal potrebu zrevidovať „učenie o pohŕdaní“, čo pomohlo prekonať odpor voči zmenám a napokon napomohlo prijatie Nostra aetate (4).
Rozumieme, že Nostra aetate vo svojom najjednoznačnejšom, najkonkrétnejšom a pre Cirkev najdramatickejšom6 tvrdení uznala, že žiadny žid, ktorý sa priamo a osobne nezúčastnil ukrižovania, zaň nenesie žiadnu zodpovednosť.7 K tejto téme sú obzvlášť pozoruhodné práce a vysvetlenia, ktorých autorom je pápež Benedikt XVI.8
Okrem toho rozumieme, že Nostra aetate potvrdila, s odvolaním sa na kresťanské Písma, že nebude odvolané Božie vyvolenie Izraela, ktoré nazýva „Božím darom“, keď uvádza: „Božie dary a povolanie sú neodvolateľné.“ Deklarácia ustanovila, že „neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych“. Túto tému rozpracoval neskôr, v roku 2013, pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium: „Boh je neustále činný v ľude starej zmluvy a dáva zrod pokladom múdrosti, ktoré pramenia zo stretnutia tohto ľudu s Božím slovom.“9
Ako vidíme, Nostra aetate pripravila taktiež pôdu na nadviazanie plnohodnotných diplomatických vzťahov medzi Vatikánom a Štátom Izrael v roku 1993. Nadviazaním tohto vzťahu Katolícka cirkev ukázala, že skutočne odmietla obraz židovského ľudu ako národa odsúdeného na túlanie sa až do posledného príchodu (adventu). Tento historický moment umožnil púť pápeža Jána Pavla II. do Izraela v roku 2000, ktorá bola ďalším významným prejavom novej éry v katolícko-židovských vzťahoch. Odvtedy podobné štátne návštevy vykonali aj ostatní dvaja pápeži.
Nostra aetate výrazne „vyslovuje ľútosť nad nenávisťou voči židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli“, ako vec náboženskej povinnosti. V rovnakom duchu pápež Ján Pavol II. opakovane potvrdil, že antisemitizmus je „hriechom proti Bohu a ľudstvu“. Pri Múre nárekov v Jeruzaleme predniesol nasledujúcu modlitbu: „Bože našich otcov, ty si si vyvolil Abraháma a jeho potomkov, aby prinášali tvoje meno národom. Sme hlboko zarmútení správaním tých, ktorí v priebehu dejín spôsobovali týmto tvojim deťom utrpenie. Prosiac o tvoje odpustenie sa chceme zaviazať k skutočnému bratstvu s ľudom zmluvy.“
Pápež František nedávno pomenoval novú, všadeprítomnú a dokonca módnu formu antisemitizmu, keď delegácii Svetového židovského kongresu povedal: „Antisemitizmom je útočiť na židov, ale antisemitizmom je aj otvorený útok na Štát Izrael. Medzi vládami môžu existovať politické nezhody v politických otázkach, ale Štát Izrael má právo na existenciu, bezpečnosť a prosperitu.“10
Nakoniec Nostra aetate vyzvala na posilnenie „vzájomného poznávania a úcty“ a na vedenie „bratského dialógu“. Na tento hlas dbal pápež Pavol VI., keď v roku 1974 vytvoril pápežskú Komisiu pre náboženské vzťahy so židmi. V odpovedi na túto výzvu sa židovská komunita pravidelne stretáva s predstaviteľmi Cirkvi.
Oceňujeme prácu pápežov, cirkevných predstaviteľov a učencov, ktorí k tomuto vývoju zanietene prispeli, vrátane húževnatých zástancov katolícko-židovského dialógu na konci druhej svetovej vojny, ktorých kolektívne úsilie bolo hlavným podnetom pre Nostra aetate. K najvýznamnejším míľnikom patrili Druhý vatikánsky koncil, zriadenie pápežskej Komisie pre náboženské vzťahy so židmi, uznanie judaizmu ako živej viery s večnou zmluvou, zhodnotenie významu šoa a toho, čo jej predchádzalo, a nadviazanie diplomatických vzťahov so Štátom Izrael. Teologické spisy predsedov Komisie pre náboženské vzťahy so židmi, rovnako ako spisy mnohých ďalších teológov, boli významným obohatením cirkevných dokumentov, ktoré nasledovali po Nostra aetate.
Vo svojich nedávnych úvahách o Nostra aetate „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ pápežská komisia jednoznačne podporila názor, že „židia majú účasť na Božej spáse“, a túto myšlienku nazvala „nepreniknuteľným Božím tajomstvom“.11 Ďalej vyhlásila, že „Katolícka cirkev neriadi ani nepodporuje žiadne inštitucionálne misijné úsilie, osobitne zamerané na židov“.12 Hoci Katolícka cirkev sa nedištancuje od vydávania svedectva pred židmi, predsa preukázala pochopenie a vnímavosť na to, čo židia hlboko prežívajú, a vzdala sa aktívneho úsilia o konverziu židov.
Túto zjavnú zmenu v postoji Cirkvi k židovskej komunite výrazne ilustruje nedávna návšteva pápeža Františka v synagóge. Stal sa tak tretím pápežom, ktorý urobil toto veľmi významné gesto. Opakujeme jeho myšlienku: „Z nepriateľov a cudzincov sme sa stali priateľmi a bratmi. Dúfam, že blízkosť, vzájomné porozumenie a úcta medzi našimi dvoma spoločenstvami budú naďalej rásť.“
Tieto ústretové postoje a činy sú v ostrom protiklade k storočiam učenia o pohŕdaní a výrazného nepriateľstva. Oznamujú začiatok veľmi povzbudivej kapitoly v impozantnom procese spoločenskej transformácie.
HODNOTENIE
A PREHODNOCOVANIE
*
Kvôli dlhej histórii kresťanského antijudaizmu boli mnohí židovskí lídri13 spočiatku skeptickí v otázke úprimnosti ústretového postoja Cirkvi k židovskej komunite. Postupom času sa ukázalo, že zmeny v postojoch a učení Cirkvi sú nielen úprimné, ale aj čoraz hlbšie, a že vstupujeme do obdobia rastúcej tolerancie, vzájomnej úcty a solidarity medzi príslušníkmi oboch náboženstiev.
Ortodoxný judaizmus bol zastúpený – prostredníctvom americkej Ortodoxnej únie a Rabínskej rady Ameriky – v Medzinárodnom židovskom výbore pre medzináboženské konzultácie (IJCIC), zriadenom koncom šesťdesiatych rokov ako oficiálny predstaviteľ židovstva pre vzťahy s Vatikánom. Nová kapitola vo vzťahoch ortodoxného judaizmu s Katolíckou cirkvou nastala po zriadení Bilaterálnej komisie Vrchného rabinátu Izraela a Vatikánu pod vedením hlavného rabína mesta Haifa Šeara Jašuva Cohena v roku 2002. Publikované vyhlásenia z trinástich zasadnutí tejto bilaterálnej komisie (každoročne sa striedajú medzi Rímom a Jeruzalemom) sa starostlivo vyhýbajú záležitostiam týkajúcim sa základov viery, ale riešia široké spektrum súčasných spoločenských a vedeckých problémov. Zdôrazňujú spoločné hodnoty a rešpektujú rozdiely medzi týmito dvoma tradíciami viery.
Sme si vedomí, že bratstvo nemôže zmazať naše vieroučné rozdiely; ale posilňuje skôr skutočnú vzájomnú pozitívnu náklonnosť k základným zdieľaným hodnotám, vrátane úcty k Hebrejskej Biblii.14
Teologické rozdiely medzi judaizmom a kresťanstvom sú hlboké. Základné presvedčenie kresťanstva, sústredené na osobu „Ježiša ako Mesiáša“ a stelesnenie „druhej osoby trojjediného Boha“ vytvára nezmieriteľnú odluku od judaizmu. Dejiny židovského mučeníctva v kresťanskej Európe slúžia ako tragické svedectvo oddanosti a húževnatosti, s ktorou židia odolávali presvedčeniu nezlučiteľnému s ich dávnou a večnou vierou, ktorá vyžaduje absolútnu vernosť aj Písanej, aj Ústnej Tóre. Napriek týmto hlbokým rozdielom, niektoré z najvyšších autorít judaizmu potvrdili, že kresťania si udržiavajú osobitné postavenie, pretože uctievajú Stvoriteľa nebies a zeme, ktorý vyslobodil ľud Izrael z egyptského otroctva a ktorý uplatňuje prozreteľnosť nad celým stvorením.15
Vieroučné rozdiely sú zásadné a nemožno o nich diskutovať ani vyjednávať; ich význam a dôležitosť patria na vnútorné porady každého spoločenstva viery osobitne. Judaizmus, ktorý odvodzuje svoju osobitosť od prijatej Tradície, ktorá siaha ku dňom slávnych prorokov a najmä k Zjaveniu na vrchu Sinaj, zostane navždy verný svojim zásadám, zákonom a večnému učeniu. Navyše naše medzináboženské diskusie vychádzajú z prenikavého úsudku takých významných židovských mysliteľov, akými boli rabín Joseph Ber Soloveitchik,16 rabín Lord Immanuel Jakobovits17 a mnohí ďalší, ktorí výrečne argumentovali, že náboženská skúsenosť je niečím osobným, čo možno skutočne pochopiť často iba v rámci svojho vlastného spoločenstva viery.
Lenže vieroučné rozdiely nebránia a nesmú brániť našej pokojnej spolupráci v snahe o lepší spoločný svet a život Noemových potomkov.18 Na dosiahnutie tohto cieľa je veľmi dôležité, aby sa naše náboženské spoločenstvá naďalej stretávali, spoznávali a budovali vzájomnú dôveru.
PRETO
VYHLASUJEME
*
My židia, napriek nezmieriteľným teologickým rozdielom, považujeme katolíkov za našich partnerov, blízkych spojencov, priateľov a bratov v našom spoločnom hľadaní lepšieho sveta, požehnaného pokojom, sociálnou spravodlivosťou a bezpečnosťou.
Rozumieme nášmu poslaniu byť svetlom národov, ktoré nás zaväzuje prispievať k tomu, aby si ľudstvo vážilo svätosť, mravnosť a zbožnosť. Západný svet sa stáva čoraz sekulárnejším a opúšťa mnoho morálnych hodnôt zdieľaných židmi a kresťanmi. V dôsledku toho náboženskú slobodu čoraz viac ohrozujú sily sekularizmu a náboženského extrémizmu. Preto sa usilujeme o partnerstvo konkrétne s katolíckym spoločenstvom a všeobecne s ďalšími spoločenstvami viery, aby sme zabezpečili budúcnosť náboženskej slobody, podporili morálne princípy našich náboženstiev, predovšetkým posvätnosť života a význam tradičnej rodiny, a „kultivovali morálne a náboženské svedomie spoločnosti“.
Jedným z poučení zo šoa je povinnosť židov aj nežidov bojovať najmä proti antisemitizmu, osobitne vzhľadom na jeho opätovný nárast. Toto poučenie sa musí dostať do vzdelávacích a právnych systémov u všetkých národov bez výnimiek.
Okrem toho, ako ľud, ktorý v priebehu celých dejín trpel prenasledovaním a genocídou, si navyše veľmi dobre uvedomujeme skutočné nebezpečenstvo, ktorému čelia mnohí kresťania na Blízkom východe a v iných častiach sveta, keďže sú prenasledovaní a hrozí im násilie a smrť rukami tých, ktorí márne vzývajú Božie meno formou násilia a terorizmu.
Týmto odsudzujeme každé násilie voči komukoľvek z dôvodu jeho presvedčenia či vierovyznania. Odsudzujeme tiež všetky činy vandalizmu, bezohľadného ničenia či znesväcovania posvätných miest ktoréhokoľvek náboženstva.
Vyzývame Cirkev, aby sa k nám pridala v prehĺbení nášho boja proti novému barbarstvu našej generácie, menovite radikálnym odnožiam islamu, ktoré ohrozujú celosvetovú spoločnosť a nešetria ani veľmi početných umiernených moslimov. Celkovo ohrozujú svetový mier a ohrozujú najmä kresťanské a židovské komunity. Vyzývame všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa spojili v boji proti tomuto zlu.
Katolíci a židia zdieľajú napriek hlbokým teologickým rozdielom spoločné presvedčenie o Božom pôvode Tóry a o pláne de nitívneho vykúpenia, a teraz aj o tvrdení, že náboženstvá musia využívať morálne správanie a náboženské vzdelávanie nie na vojnu, donucovanie alebo spoločenský tlak, ale aby pôsobili a inšpirovali.
Zvyčajne sa zdržiavame a nevyjadrujeme očakávania týkajúce sa učenia iných spoločenstiev viery. Niektoré učenia však spôsobujú skutočné utrpenie. Tie kresťanské náuky, obrady a učenia, ktoré vyjadrujú negatívne postoje k židom a judaizmu, ozaj vnukajú a živia antisemitizmus. Preto na rozšírenie priateľských vzťahov a spoločných tém cibrených medzi katolíkmi a židmi v dôsledku Nostra aetate vyzývame všetky kresťanské denominácie, ktoré tak ešte neurobili, aby nasledovali príklad Katolíckej cirkvi a vylúčili antisemitizmus zo svojej liturgie a náuky, aby ukončili aktívnu snahu o konverziu židov a aby sa usilovali o lepší svet ruka v ruke s nami, židovským ľudom.
Dialóg a partnerstvo s Cirkvou sa snažíme prehĺbiť preto, aby sme posilnili vzájomné porozumenie a dosiahli pokrok v napĺňaní vyššie uvedených cieľov. Usilujeme sa nachádzať ďalšie spôsoby, ktoré nám umožnia zlepšovať svet spoločne: kráčať po Božích cestách, kŕmiť hladných a ošatiť nahých, potešovať vdovy a siroty, poskytovať útočisko prenasledovaným a utláčaným, a zaslúžiť si tak jeho požehnanie.
9. elul 5777 (31. augusta 2017)
*
Za Konferenciu európskych rabínov (CER):
Rabbi Pinchas Goldschmidt
prezident CER
Rabbi Dr. Riccardo Di Segni
viceprezident CER
Rabbi Arie Folger
predseda Výboru pre odozvu na Nostra aetate
Za Vrchný rabinát Izraela:
Rabbi Dr. Rasson Arussi
predseda Komisie Vrchného rabinátu Izraela pre medzináboženské záležitosti
Za Rabínsku radu Ameriky (RCA):
Rabbi Elazar Muskin
prezident RCA
Rabbi Mark Dratch
výkonný viceprezident RCA
Rabín Dr. David Berger
hlavný radca pre medzináboženské záležitosti
1 Signatármi tohto dokumentu sú tri organizácie. Vo výboroch, ktoré tento dokument formulovali, boli zastúpené nasledovnými osobami: Za Konferenciu európskych rabínov: rabíni Pinchas Goldschmidt (prezident CER), Arie Folger (predseda výboru), Jacob Bleich, Riccardo Di Segni, Bruno Fiszon, Jonathan Guttentag, René Gutman, Moché Lewin, Aryeh Ralbag a Yihyeh Teboul. – Za Rabínsku radu Ameriky: rabíni Shalom Baum (prezident RCA), Mark Dratch (výkonný viceprezident RCA), Yitzchok Adlerstein, David Berger a Barry Kornblau. – Za Vrchný rabinát Izraela: Rabbi David Rosen a pán Oded Wiener.
2 Porov. Gn 17, 7. 19; Lv 26, 42 – 45; Dt 20, 3 – 5; atď.
3 Pápež Ján Pavol II. napísal: „… čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí…“ (Pápež Ján Pavol II., apoštolský list Tertio Millennio adveniente (10. novembra 1994), 33: AAS 87 (1995), 25). Pápežská komisia pre náboženské vzťahy so židmi napísala: „Skutočnosť, že šoa sa udiala v Európe, teda v krajinách s dlhoročnou kresťanskou civilizáciou, nastoľuje otázku vzťahu medzi nacistickým prenasledovaním a správaním kresťanov voči židom v priebehu storočí“ (Pamätáme: úvaha o šoa (16. marca 1998).
4 Dvomi príkladmi spomedzi mnohých takýchto dejinných hrdinov sú opát Bernard z Clairvaux počas križiackych výprav a kardinál Jules-Géraud Saliège z Toulouse počas druhej svetovej vojny. Keď počas križiackych výprav začal istý spolubrat, cisterciánsky mních vyzývať Nemcov, aby zničili židov prv, než povedú vojnu proti moslimom, opát Bernard z Clairvaux osobne šiel a zastavil ho. Ako napísal rabín Efraim z Bonnu: Jeden slušný kňaz menom Bernard, veľká osobnosť a predstavený všetkých kňazov, ktorí poznali a rozumeli svojmu náboženstvu, im povedal: „… Môj učeník, ktorý kázal, že židia by mali byť zničení, hovoril nesprávne, pretože v Knihe žalmov sa o nich píše: ,Nezabíjajte ich, aby môj ľud nezabudol.‘“ Všetci považovali tohto kňaza za jedného zo svojich svätcov a naše skúmanie nepreukázalo, že by bral úplatky za to, že dobre hovorí o Izraeli. Keď to počuli, mnohí prestali usilovať o našu smrť (Sefer Zekhirah, ed. AM Haberman, s. 18).
Jules-Géraud Saliège (24. február 1870 – 5. november 1956) bol od roku 1928 až do svojej smrti katolíckym arcibiskupom v Toulouse. Bol významnou postavou v katolíckom odboji proti pro-nacistickému režimu vo Francúzsku. V roku 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za kardinála. Jad vašem ho vyhlásil za Spravodlivého medzi národmi za jeho úsilie chrániť židov počas šoa.
5 Hlavnou témou tohto odseku je štvrtý bod Nostra aetate, ktorý sa zaoberá osobitne vzťahom Katolíckej cirkvi k židom. Aby čítanie nebolo zdĺhavé, budeme odteraz odkazovať len na Nostra aetate, ale v celom našom dokumente sa odvolávame najmä na bod č. 4.
6 Tvrdenie v Nostra aetate vychádza zo skoršieho učenia Cirkvi, napríklad z katechizmu Tridentského koncilu z roku 1566. Článok 4 uvedeného dokumentu, nazvaný Krédo, relativizuje vinu pripisovanú židom tvrdením, že k ukrižovaniu ešte viac prispela hriešnosť kresťanov. Napriek tomu obvinenia židov z bohovraždy prežívali ešte niekoľko ďalších storočí. Ak sa takéto obvinenia časom zmiernili, bolo to skôr osvietenstvom, počas ktorého v Európe nenávisť voči židom čiastočne stratila svoj náboženský charakter. Na druhej strane Nostra aetate bola revolučná a priniesla v Katolíckej cirkvi zmysluplnú zmenu, ktorá vychádzala z úsilia Západu dištancovať sa od tých druhov intenzívnej protižidovskej nenávisti, ktorá prispela k šoa.
7 Samotná miera, do akej v prvom storočí židia zohrali úlohu v ukrižovaní Ježiša, je pre vedcov sporná, ale pokiaľ ide o vnútorné kresťanské učenie, sme si vedomí toho, že pre Cirkev je nesmierne významným krokom zbaviť všetkých ostatných židov akejkoľvek zodpovednosti za ukrižovanie.
8 Vo svojej knihe Od vstupu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie, 2011.
9 Pápež František, Evangelii gaudium, Vatikán 2013, 249, porov. 247.
10 http://www.worldjewishcongress.org/en/news/pope-francis-to-makerst-o cial-visit-to-rome a http://edition.cnn.com/2015/10/28/world/pope-jews/.
11 Pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi, „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29), (2015), 36 – 39.
12 Tamže, § 40.
13 Pozri napríklad Responsa Iggerot Moše, Jore De‘a Zväzok 3, § 43 rabína Mošeho Feinsteina, ako aj poznámky francúzskeho hlavného rabína Jacoba Kaplana citované v Droit et liberté v decembri 1964 a v Hamodii 16. septembra 1965. Všetci identifikovali oblasti oprávneného skepticizmu.
14 Komentár k Piesni piesní (pripisuje sa Nachmanidovi), v Kitve ha-Ram-ban, ed. Chavel, zv. II, s. 502 – 503; Ralbag, Milhamot, ed. Lipsko, s. 356 a Komentár k Tóre, ed. Benátky, s. 2.
15 Tosafot Sanhedrin 63b, s. v. Asur; Rabbenu Yeruham ben Meshullam, Toledot Adam ve-Havvah 17, 5; R. Moses Isserles k Šulchan aruch, Orah Hayyim 156, 2; R. Moses Rivkes, Be‘er ha-Golah k Šulchan aruch Hoshen Mishpat 226, 1 a 425, 5; R. Samson Raphael Hirsch, Principles of Education, Talmudic Judaism and Society, s. 225 – 227.
16 Najvýraznejšie vo svojej eseji „Confrontation“ v časopise Tradition: A Journal of Orthodox Thought. 6. 2 (1964).
17 Pozri napríklad jeho The Timely and the Timeless, Londýn 1977, s. 119 – 121.
18 V tomto ohľade je obzvlášť povšimnutiahodné tlačové vyhlásenie vydané na štvrtom bilaterálnom stretnutí medzi Vrchným rabinátom Izraela a Svätou stolicou v Grottaferrate (Rím, 17. – 19. októbra 2004). Uvádza: „Sme si vedomí skutočnosti, že v našich spoločenstvách nie je dostatočné povedomie o dôležitej zmene, ku ktorej došlo vo vzťahoch medzi katolíkmi a židmi; a na základe práce našej vlastnej komisie a našich aktuálnych diskusií o spoločnej vízii spravodlivej a etickej spoločnosti vyhlasujeme: Nie sme nepriatelia, ale jednoznační partneri pri formulovaní podstatných morálnych hodnôt pre prežitie a blaho ľudskej spoločnosti.“