Pamätáme: úvaha o šoa

pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi

16. marca 1998

I.

TRAGÉDIA ŠOA A POVINNOSŤ PAMÄTAŤ NA ŇU

*

Dvadsiate storočie sa rýchlo blíži k záveru a čoskoro svitne nové tisícročie kresťanskej éry. Dvojtisíce výročie narodenia Ježiša Krista volá všetkých kresťanov a pozýva všetkých mužov a ženy, aby v behu dejín rozpoznávali znaky pôsobenia Božej prozreteľnosti, ako aj spôsoby, ktorými bol urazený a zdeformovaný obraz Stvoriteľa v človeku.

Táto úvaha sa týka jednej z hlavných oblastí, v ktorých by si mali katolíci vážne vziať k srdcu výzvu pápeža Jána Pavla II., ktorú im adresoval vo svojom apoštolskom liste Tertio millennio adveniente: „Je správne, že čím viac sa blíži záver druhého tisícročia kresťanstva, tým plnšie si Cirkev uvedomuje hriešnosť svojich detí, pričom si pripomína všetky tie chvíle v dejinách, keď sa vzdialili od ducha Krista i jeho evanjelia a namiesto toho, aby ponúkli svetu svedectvo života, inšpirovaného hodnotami viery, oddali sa spôsobom myslenia a konania, ktoré boli formou opačného svedectva a pohoršenia.“¹

Toto storočie sa stalo svedkom neopísateľnej tragédie, na ktorú sa nikdy nesmie zabudnúť: na pokus nacistického režimu o vyhladenie židovského ľudu a na vraždenie miliónov Židov, ktoré z toho vyplynulo. Jediným dôvodom, pre ktorý boli prenasledovaní a deportovaní muži aj ženy, starí aj mladí, deti aj nemluvňatá, bol ich židovský pôvod. Niektorých zabili hneď, iných ponižovali, týrali, mučili, úplne obrali o ľudskú dôstojnosť a napokon zavraždili. Z tých, ktorí sa dostali do koncentračných táborov, prežili len niektorí a ostali tým navždy poznačení. Toto bola šoa. Závažná historická udalosť tohto storočia, udalosť, ktorá sa nás dotýka aj dnes.

Nikto nemôže ostať ľahostajný voči tejto hroznej genocíde, ktorej v čase jej ukrutného vykonávania len ťažko mohli uveriť aj predstavitelia národov a samotné židovské komunity. Najmenej zo všetkých môže ostať ľahostajná Cirkev pre svoje veľmi tesné putá duchovného príbuzenstva, ktoré ju spájajú so židovským ľudom, a pre jej pamätanie na krivdy minulosti. Vzťah Cirkvi k židovskému ľudu sa líši od jej vzťahu ku každému inému náboženstvu.² Nejde však len o otázku spomínania na minulosť. Vyžaduje si to spoločná budúcnosť židov a kresťanov, aby sme pamätali, lebo „bez pamäti niet budúcnosti“³. Samotné dejiny sú memoria futuri.

Keď našim bratom a sestrám v Katolíckej cirkvi na celom svete adresujeme túto úvahu, vyzývame všetkých kresťanov, aby spolu s nami uvažovali o tragédii, ktorá doľahla na židovský ľud, a o morálnej požiadavke postarať sa o to, aby sa už nikdy viac nerozrástlo sebectvo a nenávisť tak, aby rozsievalo toľké utrpenie a smrť.⁴ Prosíme hlavne našich židovských priateľov, „ktorých krutý osud sa stal symbolom abnormálnosti, akej je človek schopný, keď sa obráti proti Bohu,“⁵ aby si nás vypočuli s otvoreným srdcom.

II.

ČO SI MUSÍME PAMÄTAŤ

*

Vydávaním jedinečného svedectva o Svätom Izraela a Tóre židovský ľud v rozličných dobách a na mnohých miestach veľa trpel. Ale tým najhorším zo všetkých utrpení bola nepochybne šoa. Slovami sa nedá ani opísať tá neľudskosť, s akou boli v tomto storočí Židia prenasledovaní a vyvražďovaní. To všetko sa im dialo jedine preto, že boli Židia.

Mnohé otázky vyvoláva samotný rozsah zločinu. Historici, sociológovia, politológovia, psychológovia a teológovia sa usilujú lepšie spoznať skutočnosť šoa a jej príčiny. Mnohé je ešte potrebné vedecky preskúmať. Takúto udalosť však nemožno plne zmerať iba pomocou bežných kritérií historického výskumu. Volá po „morálnej a náboženskej pamäti“ a predovšetkým od kresťanov sa žiada veľmi vážne zamyslenie nad príčinami, ktoré k šoa viedli.

Skutočnosť, že šoa sa udiala v Európe, teda v krajinách s dlhoročnou kresťanskou civilizáciou, nastoľuje otázku vzťahu medzi nacistickým prenasledovaním a postojmi kresťanov voči židom v priebehu storočí.

III.

VZŤAHY MEDZI ŽIDMI A KRESŤANMI

*

Dejiny vzťahov medzi židmi a kresťanmi sú trýznivou históriou. Túto skutočnosť dal najavo Svätý Otec Ján Pavol II., keď opakovane vyzýval katolíkov, aby prehodnotili svoj postoj, ktorý sa týka súvislostí so židovským ľudom.⁶ V skutočnosti je totiž bilancia týchto vzťahov za dvetisíc rokov dosť negatívna.⁷ 

V počiatkoch kresťanstva, po Ježišovom ukrižovaní, vznikali spory medzi prvotnou Cirkvou a židovským vedením a ľudom, ktorí sa vo svojej oddanosti Zákonu stavali, niekedy aj násilne, do opozície voči ohlasovateľom evanjelia a prvým kresťanom. Židia boli v pohanskej Rímskej ríši právne chránení výsadami udelenými cisárom a úrady spočiatku nerobili rozdiel medzi židovskými a kresťanskými spoločenstvami. Onedlho však spôsobili kresťanom štátne prenasledovanie. Neskôr, keď samotní cisári prestúpili na kresťanstvo, spočiatku aj naďalej zaručovali Židom ich privilégiá. Ale kresťanskí buriči, ktorí útočili na pohanské chrámy, niekedy napadli aj synagógy, nie bez vplyvu istých výkladov Nového zákona ohľadom židovského ľudu ako celku. „V kresťanskom svete – a ja nehovorím o Cirkvi ako takej – príliš dlho kolovali mylné a nespravodlivé interpretácie Nového zákona, týkajúce sa židovského národa a jeho údajnej viny. Boli príčinou pociťovania nenávisti voči tomuto národu.“⁸ Takéto interpretácie Nového zákona ako celku Druhý vatikánsky koncil rozhodne odmietol.⁹

Napriek tomu, že kresťania kážu o láske k všetkým ľuďom, dokonca k svojim nepriateľom, po stáročia prevládala mentalita, ktorá trestala menšiny a tých, ktorí boli nejakým spôsobom „odlišní“. Protižidovské zmýšľanie v niektorých kresťanských kruhoch a priepasť medzi Cirkvou a židovským ľudom viedli k všeobecnej diskriminácii, ktorá sa niekedy končila vyhnaním alebo pokusmi o násilné konverzie. Tí, ktorí neboli kresťania, do konca 18. storočia nemali vo väčšine „kresťanského“ sveta vždy plne zaručené právne postavenie. Napriek tomu sa židia žijúci v kresťanskom svete pridržiavali svojich náboženských tradícií a zvykov komunity. Preto sa na nich hľadelo s určitou nedôverou a podozrievaním. V čase krízy, ako bol hladomor, vojna, epidémie alebo sociálne napätia, brali niekedy židovskú menšinu ako obetného baránka a stala sa obeťou násilia, plienenia, ba až hromadného vraždenia.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia dosiahli židia vo väčšine krajín vo všeobecnosti rovnoprávne postavenie s ostatnými občanmi a niektorí zastávali v spoločnosti vplyvné pozície. V tom istom historickom kontexte, najmä v 19. storočí, sa uchytil falošný nacionalizmus, ktorý to ešte zhoršoval. V atmosfére plnej sociálnych zmien boli Židia často obviňovaní, že majú vzhľadom na svoj počet neprimerane veľký vplyv. Tak sa v rôznej miere začal šíriť vo väčšine Európy antijudaizmus, ktorý bol v podstate skôr sociologický a politický než náboženský.

V tom istom čase sa začali objavovať teórie, ktoré popierali jednotu ľudstva a schvaľovali pôvodnú rozdielnosť rás. V 20. storočí využil tieto predstavy v Nemecku národný socializmus ako pseudovedecký základ na rozlišovanie medzi tzv. nordicko-árijskými rasami a údajne nižšími rasami. Okrem toho k extrémnej forme nemeckého národného socializmu prispela porážka Nemecka v roku 1918 a vysoké nároky víťazov, v dôsledku čoho mnohí videli v národnom socializme riešenie problémov svojej krajiny, a preto s týmto hnutím politicky spolupracovali.

Cirkev v Nemecku odpovedala odsúdením rasizmu. Odsúdenie sa ukázalo najprv v kázňach niektorých predstaviteľov kléru, vo verejnom učení katolíckych biskupov a v textoch laických katolíckych novinárov. Už vo februári a v marci 1931 zverejnili kardinál Bertram z Vroclavu, kardinál Faulhaber a bavorskí biskupi, ako aj biskupi cirkevných provincií Kolína a Freiburgu pastierske listy, v ktorých odsúdili národný socializmus s jeho modlárskym kultom rasy a štátu.¹⁰ V roku 1933, keď sa k moci dostali národní socialisti, kardinál Faulhaber vo svojich známych adventných kázňach, ktoré počúvali nielen katolíci, ale aj protestanti a Židia, jasne odmietol antisemitskú propagandu nacizmu.¹¹ Bezprostredne po tzv. Krištáľovej noci sa prepošt berlínskeho dómu Bernhard Lichtenberg verejne modlil za Židov. Musel zomrieť v Dachau a neskôr bol vyhlásený za blahoslaveného.

Aj pápež Pius XI. slávnostným spôsobom odsúdil nacistický rasizmus vo svojej encyklike Mit brennender Sorge,¹² ktorá sa v nemeckých kostoloch čítala na Kvetnú nedeľu 1937, čo viedlo k útokom a sankciám voči príslušníkom kléru. V príhovore k belgickej skupine pútnikov 6. septembra 1938 Pius XI. zdôraznil: „Antisemitizmus je neprijateľný. Duchovne sme všetci semiti.“¹³ Pius XII. vo svojej prvej encyklike Summi Pontificatus¹⁴ z 20. októbra 1939 varoval pred teóriami, ktoré popierajú jednotu ľudstva, a pred zbožšťovaním štátu, čo podľa jeho názoru viedlo k skutočnej „hodine temna“.¹⁵

IV.

NACISTICKÝ ANTISEMITIZMUS A ŠOA

*

Nemožno preto prehliadať rozdiel, ktorý existuje medzi antisemitizmom, založenom na teóriách, ktoré sú v rozpore s nemenným učením Cirkvi o jednote ľudstva a rovnakej dôstojnosti všetkých rás a národov, a medzi dlhodobým cítením nedôvery a nepriateľstva, ktoré nazývame antijudaizmom, na ktorom, žiaľ, mali svoj podiel viny aj kresťania.

Národnosocialistická ideológia zašla ešte ďalej v tom zmysle, že odmietala uznať akúkoľvek nadprirodzenú skutočnosť ako prameň života a kritérium mravného dobra. V dôsledku toho si prisvojila absolútne postavenie skupina ľudí a štát, s ktorým sa identifikovala, a rozhodla sa zrušiť existenciu židovského ľudu – ľudu, povolaného vydávať svedectvo o jedinom Bohu a zákone zmluvy. Na úrovni teologickej úvahy nemožno poprieť skutočnosť,  že nemálo príslušníkov nacistickej strany prejavilo nielen averziu voči predstave pôsobenia Božej prozreteľnosti v ľudských záležitostiach, ale dokazovali aj zjavnú nenávisť voči samotnému Bohu. Je logické, že takýto postoj viedol aj k odmietnutiu kresťanstva a k túžbe vidieť Cirkev zničenú alebo aspoň podriadenú záujmom nacistického štátu.

Práve táto extrémna ideológia sa stala základom prijatých opatrení, ktoré mali najprv vyhnať Židov z ich domovov a potom ich vyhladiť. Šoa bola dielom úplne moderného novopohanského režimu. Jeho antisemitizmus mal svoje korene mimo kresťanstva a pri dosahovaní svojich cieľov sa neváhal postaviť proti Cirkvi a prenasledovať aj jej členov.

Možno sa však pýtať, či protižidovské predsudky, zakorenené v srdciach a mysliach niektorých kresťanov, neuľahčili nacistom prenasledovanie Židov. Nestali sa kresťania pre svoje protižidovské cítenie menej vnímavými alebo dokonca ľahostajnými voči prenasledovaniu, ktoré proti Židom rozpútal národný socializmus, keď sa chopil moci?

Každá odpoveď na túto otázku musí vziať do úvahy, že ide o dejiny ľudských postojov a spôsobov myslenia, ktoré podliehajú rozmanitým vplyvom. Okrem toho mnohí nemali ani tušenie o „konečnom riešení“, ktoré sa aplikovalo na celý národ, iní mali strach o seba a svojich blízkych, niektorí z tejto situácie ťažili a iných poháňala závisť. Bolo by potrebné dať odpoveď jednotlivo od prípadu k prípadu. Na to je však nevyhnutné poznať, čo presne motivovalo ľudí v danej situácii.

Spočiatku sa vedenie tretej ríše snažilo Židov vypovedať z krajiny. Žiaľ, vlády niektorých západných krajín s kresťanskou tradíciou, vrátane niektorých v Severnej a Južnej Amerike, príliš dlho váhali s otvorením svojich hraníc pre prenasledovaných Židov. Aj keď predstavitelia týchto krajín nemohli predvídať, kam až zájde vedenie nacistickej hierarchie vo svojich zločineckých zámeroch, vedeli o ťažkostiach a nebezpečenstvách, ktorým boli vystavení Židia žijúci na území tretej ríše. Uzavretie hraníc pre židovských emigrantov za týchto okolností – či už kvôli protižidovskej nevraživosti alebo podozrievaniu, politickej zbabelosti alebo krátkozrakosti, alebo národnému sebectvu – predstavuje ťažké bremeno vo svedomí dotyčných kompetentných autorít.

Brutalita, ktorá sprevádzala nútený odsun bezbranných ľudí v krajinách, kde nacisti vykonávali masové deportácie, mala viesť k očakávaniu toho najhoršieho. Poskytli kresťania prenasledovaným všetku možnú pomoc a najmä prenasledovaným Židom?

Mnohí áno, ale ostatní nie. Nesmie sa zabudnúť na tých, ktorí naozaj pomáhali zachraňovať židovské životy, ako len mohli, aj s ohrozením vlastného života. Počas vojny a po nej vyjadrili židovské komunity a židovské osobnosti svoje poďakovanie za všetko, čo sa pre nich urobilo, vrátane toho, čo podnikol pápež Pius XII. osobne a prostredníctvom svojich vyslancov, aby zachránil život státisícom Židov.¹⁶

Dňa 21. septembra toho istého roku prijal Pius XII. na audiencii generálneho sekretára Svetového židovského kongresu Dr. A. Lea Kubowitzkého, ktorý vtedy vyslovil „Svätému Otcovi v mene Zväzu židovských obcí úprimnú vďaku za úsilie Katolíckej cirkvi počas vojny o záchranu. Štát Izrael prejavil z tohto dôvodu poctu mnohým katolíckym biskupom, kňazom, rehoľníkom a laikom.

Napriek tomu, ako priznal pápež Ján Pavol II., popri týchto odvážnych mužoch a ženách nebol duchovný odpor a konkrétne konanie ostatných kresťanov také, ako by sa očakávalo od Kristových nasledovníkov. Nevieme, koľkí kresťania v krajinách obsadených alebo ovládaných nacistickými silami alebo ich spojencami boli zdesení, keď zmizli ich židovskí susedia, a predsa nenašli dosť sily pozdvihnúť na protest svoj hlas. Pre kresťanov musí byť toto ťažké bremeno vo svedomí, za svojich bratov a sestry počas druhej svetovej vojny, výzvou na pokánie.¹⁷

Hlboko ľutujeme chyby a zlyhania týchto synov a dcér Cirkvi. Stotožňujeme sa s tým, čo hovorí deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate, ktorá jednoznačne tvrdí: „Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje ľútosť nad nenávisťou Židov po celej Európe“ (L’Osservatore Romano, 23. septembra 1945, s. 1). Vo štvrtok 29. novembra 1945 sa pápež stretol približne s 80 reprezentantmi židovských utečencov z mnohých koncentračných táborov v Nemecku. Vyslovili sa, že je pre nich „veľkou cťou, že môžu osobne poďakovať Svätému Otcovi za jeho štedrosť voči prenasledovaným počas obdobia nacistického fašizmu“ (L’Osservatore Romano, 30. novembra 1945, s. 1). Keď v roku 1958 zomrel pápež Pius XII., poslala izraelská premiérka Golda Meirová veľavravné posolstvo: „Pripájame sa k bolesti celého ľudstva. Keď náš ľud zasiahlo strašné mučeníctvo, za jeho obete pápež pozdvihol svoj hlas. Náš život vtedy obohatil hlas, zreteľne hovoriaci o veľkých morálnych pravdách, ponad hukot každodenných konfliktov. Smútime za veľkým služobníkom pokoja.“ voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli.“¹⁸

Pripomíname si a ostávame verní tomu, čo povedal pápež Ján Pavol II., keď sa prihovoril v roku 1988 vedeniu židovskej komunity v Štrasburgu: „Spolu s vami znova opakujem rozhodné odsúdenie antisemitizmu a rasizmu, ktoré odporujú princípom kresťanstva.“¹⁹ Preto Katolícka cirkev zavrhuje akékoľvek prenasledovanie nejakého národa alebo skupiny ľudí, kdekoľvek a kedykoľvek. Rozhodne odsudzuje všetky formy genocídy, ako aj rasistické ideológie, ktoré k nim vedú. Pri spätnom pohľade na toto storočie nás hlboko zarmucuje násilie, ktoré obklopilo celé skupiny ľudí a národov. Zvlášť si pripomíname vyvražďovanie Arménov, nespočetné obete na Ukrajine v 30. rokoch, genocídu Rómov, ktorá tiež bola dôsledkom rasistických predstáv, a podobné tragédie, ktoré sa odohrali v Amerike, v Afrike a na Balkáne. Nezabúdame ani na milióny obetí totalitnej ideológie v Sovietskom zväze, v Číne, Kambodži a inde. Nemôžeme zabudnúť ani na všeobecne známu drámu na Blízkom východe. Ešte aj kým takto uvažujeme, „mnohé ľudské bytosti sú stále obeťami svojich bratov“.²⁰

V.

SPOLU SA DÍVAŤ NA SPOLOČNÚ BUDÚCNOSŤ

*

Pri pohľade na budúcnosť vzťahov medzi židmi a kresťanmi naliehame v prvom rade na našich katolíckych bratov a sestry, aby si nanovo uvedomili židovské korene svojej viery. Žiadame ich, aby mali na pamäti, že Ježiš bol Dávidovým potomkom, že Panna Mária a apoštoli patrili k židovskému ľudu, že Cirkev čerpá živiny z koreňov tej dobrej olivy, do ktorej boli naštepené ratolesti planej olivy pohanov (porov. Rim 11, 17 – 24), že židia sú naši veľmi drahí bratia a v istom zmysle sú to skutočne „naši starší bratia“.²¹ 

Na sklonku tohto tisícročia chce Katolícka cirkev vyjadriť svoj hlboký žiaľ nad zlyhaním svojich synov a dcér vo všetkých dobách. Je to úkon pokánia (tešuva), keďže ako členovia Cirkvi máme účasť tak na hriechoch, ako aj na zásluhách všetkých jej detí. Cirkev pristupuje k skúsenosti vyhladzovania, k šoa, ktorú utrpel židovský národ počas druhej svetovej vojny, s hlbokou úctou a s veľkým súcitom. Nejde tu o číre slová, ale vskutku o záväznú povinnosť. „Riskovali by sme, že znova necháme zomrieť najneľudskejšou smrťou ďalšie obete, ak nebudeme horlivo túžiť po spravodlivosti, ak sa nezaviažeme zabezpečiť, že zlo neprevládne nad dobrom, ako sa to stalo pri miliónoch synov a dcér židovského národa. (…) Ľudstvo nesmie dopustiť, aby sa to znova zopakovalo.“²²

Modlíme sa, aby náš žiaľ nad tragédiou, ktorú utrpel židovský ľud v tomto storočí, viedol k novému vzťahu so židovským ľudom. Vedomie minulých chýb by sme chceli obrátiť na pevné predsavzatie budovať novú budúcnosť, v ktorej už nebude antijudaizmus medzi kresťanmi ani protikresťanské cítenie medzi židmi, ale skôr spoločná vzájomná úcta, ako prislúcha tým, ktorí sa klaňajú jedinému Stvoriteľovi a Pánovi a majú spoločného otca vo viere, Abraháma.

Napokon pozývame všetkých mužov a ženy dobrej vôle, aby sa hlboko zamysleli nad významom šoa. Obete z hlbín svojich hrobov a preživší svojím prenikavým svedectvom o tom, čo pretrpeli, sa stali hlasným volaním, ktoré upozorňuje celé ľudstvo. Pamätať na túto hroznú skúsenosť znamená plne si uvedomovať užitočné napomenutie, ktoré odkazuje: Skazené zárodky antijudaizmu a antisemitizmu sa už nikdy nesmú zakoreniť v nijakom ľudskom srdci.

Vatikán 16. marca 1998

kardinál Edward Idris Cassidy
predseda

biskup Pierre Duprey
podpredseda

páter Remi Hoeckman OP
sekretár